Roždestvenní svjatky(Vianočné sviatky)

Začínali už 28.11. každého kalendárneho roku pôstnym obdobím, ktoré trvalo skoro
5 týždňov v obrade Východného Ritu, oproti 4-vor týždňovemu adventu ktorý je
príznačný pre západných kresťanov(Rimokatolikov). Celé toto obdobie sa nieslo v
duchu radostného očakávania „Kračuna“, to je dňa pred „Roždestvom Christovym“
( Narodenie pána) známym aj ako „Svjatyj večur“ (Štedrý večer).
Ako prvý a predzvesť Vianoc sa v našej dedine svätí sviatok Svätého Mikuláša,
Biskupa z Mesta Miry, ktorý pomáhal chudobných, tým, že v prestrojení im
vhadzoval do okien  pomoc. Z toho vznikla tradícia na Mikuláša dávať do
okien obuv. Takýto pekný zvyk sa v našej dedine zachoval i do teraz a je užasne vidieť ako deťom pri tom svietia očka radosťou a Božou bázňou a neskonalým šťastím keď v bezchybne vyčistených topánkach nájdu kúsok sladkého potešenia. Pravdaže našli sa i také topánky v niektorých sa nájde aj uhlie, zhnitý zemiak či drevená palica a to bolo je veru zle znamenie.
Keď som bol dieťa tak som tomu dlho veril a s blížiacim sa sviatkom som čoraz horlivejšie spievali pieseň „Oj chto,chto Mikolaja ľubiť,oj chto, chto Mikolaju služiť, tomu svjatyj Mikolaj….“, presne tak ako dnešné naše detí na dedine, myslím si že mesto v tomto smere stráca duch tradície.
Duch vianočných sviatkov bolo je ešte aj dnes v našej dedine cítiť  minulého aj tunajšej základnej školy, kde sa pravidelne organizuje oslava sviatku Svätého Mikuláša.  Biskup Mikuláš bol autentickou historickou postavou, pilierom kresťanstva nie biznisu dnešných Vianoc. Čaro Vianoc spočívalo  aj spočíva v duchovnom obrodení každého z nás. Aby v našom srdci sa  narodil Ježiško a nielen narodil, ale aby aj konal, len mu to musíme umožniť. Veď náš Hospoď sa nevnucuje, ten iba klope na srdcia a čaká odpoveď. Vianočné sviatky v našej dedine boli sviatkami duchovného zmierenia a  pokoja nielen  v našich rodinách, ale i v celej dedine.
Ale poďme k vlastnému prežívaniu sviatkov v tom čase, ktorý sa pokúsim opísať, radosť v očiach detí, ale aj ich rodičov bolo vidieť už pri zdobení vianočného stromčeka, pod ktorým sa očakávajú darčeky od Ježiška u malých detí je to zázrak z viery, my starí to berieme ako samozrejmosť, spasiteľ však povedal „Ak nebudete mať srdcia ako malé detí nevojdete do Nebeského Kráľovstva.“
Potom k samotnej príprave, pečeniu koláčov „palačinok“ a jednotlivých jedál, ktoré ako som už povedal v nejakých maličkostiach sa líšili od dediny k dedine
,ale aj domácnostiach, boli nevesty aj zaťovia z iných obci i krajov a každý niečo doniesol. Základom však bol, med, cesnak, chlieb, kapustová polievka s hubami, fazuľová kaša, trené pirohy plnené kapustou, bobáľky.
Skôr ako sa sadlo k samotnej večeri sa vykonávali stáročiami zaužívané zvyklosti a to, že gazda domu okrem toho, že dal dobytku v maštali (podľa evanjelia sa Ježiš narodil práve v maštali, pretože v hostinci nebolo miesta)  tiež šiel slamou obviazať ovocné stromy aby na druhy rok priniesli dobrú úrodu. Po skončení všetkých povinnosti vonku gazdu, išiel do domu, kde sa dokončovala príprava jedál s „traviankov“ otiepkou slamy s pozdravom „Christos Raždajetsia“ odpovedali mu ti čo boli v izbe Slavyme Jeho“ a nasledovalo, trochu slamy sa dalo na samotný stôl aprikryla vyšitým sviatočným motívom Vianoc, do ktorej sa „povereslom“ (zo slamy spravené súkaním niečo ako povraz) zviazali lyžica, vidlička a nôž dali pod obrus, aby sa rodiny držala popy. Ostatná slama sa dala na podlahu, nohy stola sa obviazali reťazou, aby rodiny držala spolu, pod stôl sa umiestnil topor,(Občianksé povolanie Ježisa a jeho otca Jozefa boli tesári) všetci členovia domácnosti sa šli umyť vo vode kde boli drobné peniaze aby boli svieži a bohatí a potom sa zapálila  svieca a každý stojac sa pomodlil spravidla „Otče náš a Bohorodyce“(Zdravas Mária) až potom sa začali podávať jedla, zhruba v poradí ako som vyššie uviedol no najprv bol prípitok, ktorý predniesol gazda domu. Pri samotnej večeri po namočení chleba do medu a spolu s cesnakom ako prvé jedlo zo zvyšku medu gazdiná namacajúc prst do medu, každému urobila krížik na čele, zo slovami aby vás ľudia mali radi ako med, pravdaže sa pri večeri nesmelo rozprávať aby sa ten, ktorý jedinec, alebo celá rodina nedostala do klebiet. Po večeri sa sfúkla svieca a každý sledoval dym, pokaľ išiel pekné hore to bolo znamenie, že o rok v plnom počte( nikto neumrie) budeme pri štedrovečernej
večeri všetci. Potom sa deťom hádzali orechy do slamy a tie ich s džavotom a
radosťou hľadali a spievali sa koledy.

Vo Viflejemi novyna, Diva syna povyla…..
Niektorí ľudia To vidia ako folklór, poprípade nejaké ešte pohanské zvyky, opak je pravdou. Isus Christos sa narodil v maštali na slame, preto slama, bol položený v jasliach pri ktorých boli domáce zvieratá, preto aj ich prikŕmenie medom a chlebom a cesnakom, ktorý aj dnes sa používa pri chrípke, vysokom krvnom tlaku, ako symbol zdravia. Tak ako bola spolu Svätá rodina až do verejného účinkovania Isusa Christa, tak zviazaný príbor a reťaz bola symbolom toho. Vojdenie gazdu do domu s pozdravom Christos Raždajetsja znamená pokus oznámiť členom rodiny novinu, akoPánov anjel oznámil pastierom na púští pasúcim stáda oviec, „ Dnes v meste Davidovom v Betleheme sa vám narodil vykupiteľ Isus Christos spasiteľ a to vám bude znamenie nájdete v maštali dieťa povite do plienok položené v jasliach. Keď pastieri hľadali ako detí orechy sprevádzala ich hviezda. A našli všetko tak, ako im to anjel oznámil poklonili sa dieťatku chválili Boha „Sláva Bohu na výsosti na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle a čo sekera pod stolom pozemský otec Isusa Christa Sväty Jozef bol tesár a tomu remeslu sa vyučil aj samotný Hospoď Isus Christos. Po krátkejúvahe vidíme, že aj keď naši rodičia a prarodičia nemali vzdelanie, ale ich duchovný život v Duchu Svätom  a viera v jediného Boha a jeho syna Isusa Chrita našho spasiteľa im
dal porozumieť tomu, čo neskôr náš spasiteľ komentoval slovami.“Otče ďakujem Ti,
že si vyjavil maličkým….“. V našej prekrásnej dedine sa po večeri konala modlitba v cerkvi takzvane „ Zlate časy“ na ktorých sa zúčastňujú veriaci a so slzami v oku po predspeve kňaza„ Jelice vo Christa chrestite sja, jelice vo Christa oblekoste sja“ (Vy v Kristu pokrstený, oblečte si Krista“) a konajte tak ako Božský spasiteľ. Na Roždestvo Christovoj chodia u nás „ Betlehemci“ je to mládež, ktorá nacvičila program vítania narodenia Hospoda Isusa Christa sa skladal z kolied. Okolo toho je zábavy, keď čert dievčatá pekné ponatiera snehom, aby po celý rok mali pekné červené líčka, salónky, Okrem iného to bol čas pokoja a návštev, preukazovania lásky k blížnemu svojmu, ktoré v dnešných časoch tak chýbajú vo väčšej miere.
Sviatkovanie pokračuje až do svätenia vody a druhého svätého večera, ktorý poniektorí volajú aj babský. Predstavme si teraz zisťujeme o aké čaro a duchovno by sme prišli, ale naša generácia to pozná, podrobné som to rozpísal skôr pre naše detí a ich detí, aby si ctili zvyky svojich otcov a dedov, nie je to rozprávka ako mi povedala jedna mlada pani. Záverom mi dovoľte nie len všetkým Klenovčanom, ale aj všetkým ľuďom dobrej vôle, popriať Milosti pne a v láske prežite a požehnané vianočne sviatky.
Cristos Roždajetsja,… Slavime jeho!

Spracoval: Dušan Hirča

Miasnici, velykyj pust, Velekdeň
(Fašiangy, veľkonočný veľký pôst, Veľká noc)

Môj nebohý svokor  by povedali, že boli „kurti miasnyci“ (krátke fašiangy), preto bude skoro „Velekdeň“ (Veľká noc). Preto mi dovoľte opísať zvyky našich predkov, ale aj naše počas uvedených dni. Je to vlastne obdobie od „Roždestva Christovoho“ (Narodenia pána Ježiša Krista), á sa začínajú „miastnici“, alebo fašiangy, (miastnici) odvodené od toho, že po pôstnom období sa takmer v každom dvore – gazdovstve konala zabíjačka, bol to čas hojnosti, aká len bola dobrá osolená surová kožka, očistená po opálení a umyté ucho z prasaťa. Najchutnejšie na tom boli pražene „žumarky“  kúsky mäsa s kapustou a zemiakmi, pri čom samozrejme nesmela chýbať kresaná, rozumej hranatá fľaša z domácou pálenkou. V tu dobu sa konali i krstiny, či svadby, lebo krátke „miasnici“ značili skorý príchod Veľkonočného pôstu. Okrem toho gazdovia pre založenie dobrej úrody na jar vozili na saniach maštaľný hnoj na pole, dnes by sme povedali že  ekologické hnojivo. Velykonnyj post u kresťanov východného, byzantského vierovyznania  sa začínal už v nedeľu t.z.v. „syropôstnou nedeľou“ u kresťanov Rímskeho západného obradu až popolcovou stredou. Veľkonočný pôst logicky nadväzuje a súvisí z pokrstením „Isusa Christa v rieke Jordan“, keď odišiel na púšť a 40 dni sa postil, ešte do jeho verejného účinkovania. Vo východnom obrade sú k tomu ešte prirátané tri dni „Christových strasti“ od zajatia Isusa Christa až po jeho ukrižovanie a uloženie do hrobu. Pred samotným „Velekdeňom je ešte týždeň vopred posvätenie „miňok“(bahniatok) ako spomienka na slávnostný vstup Isusa Christa tesne pred zradou a ukrižovaním do Jeruzalema. Spomínané Bohoslužobné motlitby „ Strasti Isusa Christa sa začínajú cez veľký pôst, vo štvrtok takzvaný zelený, sa zaviažu zvony a pri modlidbach sa užíva iba „rapkač“. Vo veľký piatok najprísnejší pôst kresťanov sa  pri strastných modlitbách ukladá symbolické Chritovo telo napisané ako ikona na „Plaštenici“ po obchode okolo Cerkvi do hrobu, kde zotrvá až do nedele do Voskresnej utrení“ ako spomienka keď ženy a potom apoštoli našli prázdny hrob a anjeli im oznámili, „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi, hľa podľa písiem tretieho dňa vstal z mŕtvych“. Vtedy kňaz konajúci Velekonnu utreňu spieva „Christos Voskrese, iz mertvych smertiju smeť poprav, isušči vo hrobi život darovav“. Vtedy sa rozviažu zvony  a ich slávnostný hlahol dáva na vedomie, že „Isus Christos syn Boha živého vstal z mŕtvych“
Samotná príprava na pásku však trvala dlhšie a  detí sa už nemohli dočkať dňa, keď budeme  môcť jesť posvätenú pásku, klobásu a domácu pekné vyúdenú šunku, ale aj syr či vajíčka, pravdaže nesmie chýbať cvikla s poriadnou dávkou chrenu. Pred každými Velykonnymi sviatkami sa v dome poriadne poupratovalo až to do tej miery, že sa izba – izby, vymaľovali na novo, vyšívali sa „stulnyčata“ – vyšívané ručníčky na prikrytie košíkov v ktorých sa svätilo jedlo. Taktiež kresťania si upratali v dušiach cez sviatosť  Velykonnej spovede.  Na samotnú bielu sobotu sa poupratoval Boží chrám a pochmúrne bordové prestieranie a zákryty ukrižovaný Isus, platnom tej istej farby pred „krylosami“ sa odkryl, prestieranie na oltári a žertveniku, analojoch dostalo slávnostnú bielu farbu čistoty Isusa Crista, ktorý na seba zobral všetky hriechy sveta a z lásky k ľuďom sa za ne dal ukrižovať až na smrť a tretieho dňa podľa písiem vstal z mŕtvych, aby sme my ktorí sme boli s ním pokrstení v smrť, aby sme s ním vstali z mŕtvych a mali s ním podiel už nie ako pohaní a hriešnici, ale ako Božie detí. Prípravy prebiehali aj doma, piekli sa pásky, maľovali vajíčka, robila hrudka zo syra, maslo, soľ, cvikla, klobása, údená domáca šunka čo všetko sa potom poukladalo do košíkov, tak aby jedla boli čo najkrajšie poukladane veď podľa toho bola hodnotená šikovnosť gazdinej, jednoducho povedané pripravovali sa košíky s jedlami, my detí sme mali radosť z nového „ancugu ( mužsky oblek) a topanok“  a všetko sa pripravovalo tak ,aby sa mohlo isť na slávnostnú Velykonňu liturgiu z posvätením jedál. Od „Voskresnej utrení sa už zdravilo „Christos Voskres a odpovedalo Vojistynu Voskres“, netrufam si urobiť preklad tohto pozdravu pre mladú generáciu do Slovenčiny snaď iba naznak(Kristus vstal z mŕtvych odpovedalo Vskutku vstal z mŕtvych)  a tak im ho priblížiť. Po skončení slávnostnej liturgie kňaz za sprievodu procesijnho kríža a so bielymi zástavami vyšiel z chrámu a konal sa takzvaný „obchod“ obídenie kostola, kde na každej svetovej strane sa čítalo a číta aj dnes z Evanjelia medzi tým za hlaholov zvonov sa spievajú predpísané modlitby. Po treťom obchode sa zastavil pred dvermi a po krátkej modlitbe k požehnaniu darov a jedál pristúpil k samotnému posväteniu jedál po obidvoch stranách chrámu, odymením kadidlom a posvätením svätenou vodou. Po spresnení času konania sa „Velykonnoj večurni“ s „mirovaním“, všetkých prítomných tri raz požehnal naprestolným krížom s pozdravom „Christos Voskres“, na čo veriaci odpovedali „Vojistynu Voskres“ a pri treťom požehnaní už boli ruky na košíkoch a začali sa preteky kto bude skôr doma, ten skôr vraj skonči skôr poľnohospodárske práce. Lenže aj ženy a apoštoli po slovách anjelov utekali domov, kde boli aj ostatní učeníci zhromaždení zo strachom pred židmi, aby im oznámili, že Hospoď Isus Christos vstal z mŕtvych, preto to jednoznačne opisovať ako pozostatok z pohanského oslavovania jari ako to niektorí tvrdia neobstojí, nie z dôvodu vieroučného, ale ako to uviedol vo svojich listoch svätý Pavol Ázijským cirkvám preniknú medzi Vás bludári. Po najedení sa detí šli na lúku guľať maľované vajíčka a samozrejmá poobede sa šlo na   „Velykonnu večurňu“  s mirovaním t.j. pomazaním čela krizmoupri čom kňaz hovorí „Christost po sredi nás a odpovedá sa Bl jest i bude a pri tom si berie kolačiky, (dura) ktoré sa na tuto udalosť pre tým posvätia pri liturgickom úkone  „Pretým posvetených dárov“(Kristus uprostred nás odpoveď Bol, je aj bude) Po obede chlapci už kuli plány na oblievačku, ktorá sa začínala veľmi skoro ráno vo Velykonnyj ponedilok, dievčatá zas mali deň v utorok. Dobré oliate dievča v studenej vode, bolo zdravé a svieže ako voda po ostatok celého roka. Po hojnosti sviatkov prišli obyčajné dni a spravidla vykonávanie jarných prác na poli, pre založenie novej úrody.

Spracoval: Dušan Hirča

Sošestvije sviatoho ducha, Rusaľa,
(Zoslanie svätého ducha, Turíce)

Väzení spoluobčania, pretože náš prekrásny kraj teraz, zarastá tŕním a burinou, nechcem aby takýmto tŕním a burinou zarástli aj naše srdcia, srdcia veriacich kresťanov, ale najmä srdcia našich detí, preto som sa rozhodol v krátkosti opísať aj nadchádzajúce cirkevne a kresťanské sväto, ktoré je po Veľkej noci najdôležitejším kresťanským sviatkom. Veď už sám Hospoď Isus Cristos, keď boli jeho učebnici zarmútení, keď  prorokoval o svojom bolestnom odchode k svojmu Otcovi, hovorí“ Môj Otec Vám Vás nenechá ako siroty, ale Vám pošle nového Tešiteľa,  Svätého Ducha“
Skoro všetci poznáme aj Isusové slova“ kto by sa rúhal Synovi bude mu odpustené, kto by sa rúhal Otcovi bude mu odpustené, ale kto by sa rúhal Svätému Duchu tomu nebude odpustene ani teraz ani v budúcom veku“. Ako vidíte už zo samotných Isusových slov vyplýva akú dôležitosť prikladá Svätému duchu a jeho zoslaniu na  apoštolov. Svätý apoštol Pavol vo svojích apoštolských listoch hovorí citujem“ Varí neviete, že ste nádobou Svätého Ducha“.
Pravdepodobné väčšina praktizujúcich kresťanov vie ako došlo k zoslaniu Svätého ducha na apoštolov – Keď boli apoštoli zhromaždení a zamknutí v izbe zo strachu pred židmi strhol sa veľký hluk a u prostred apoštolov sa zjavil sám Hospoď Isus Christos a pozdravil ich Pokoj Vám a následné povedal“ Vari ste si nemysleli, že Vás ja a môj Otec necháme ako siroty preto prijmite to čo som sľúbil, Tešiteľa – Svätého Ducha a tu sa nad hlavami apoštolov zjavili akoby ohnivé jazyky.
Ráno keď apoštoli vyšli do ulíc a začali hovoriť, každý zo židov ich počul rozprávať vo svojom jazyku a divili sa tomu, niektorí hovorili napili sa mladého vína. Tu podišiel apoštol Peter dopredu, pokynul rukou, aby si vyprosil ticho a začal rozprávať „ Muži a ženy Izraelskí, títo tu nie sú opitý, veď ešte je len osem hodín ráno, ale Isus Nazaretský, ktorého ste vy pribili na kríž, im dal svoju moc aby  svedčili, že tak ako je v písmach napísané Isus je Mesiáš a vy ste ho pribili na kríž a on tretieho dňa vstal z mŕtvych a tým svedči o Vašej víne“, mnohí zo židov sa ho pýtali čo mame robiť, aby sme sa zachránili a on odpovedal, dajte sa pokrstiť a uverte, že Isus Christos je syn Boží a Mesiáš v tu chvíľu, mnoho židov uverilo skrze jeho slovo.
Chcel by som sa vrátiť k tomu “ kto by sa rúhal Synovi bude mu odpustené, kto by sa rúhal Otcovi bude mu odpustené, ale kto by sa rúhal Svätému Duchu tomu nebude odpustene ani teraz ani v budúcom veku“. Prečo také strohé a prísne slova, veď Pán Boh neposlal svojho Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil.
Vážení spoluobčania sestry a bratia v Christu, keby sme to previedli do slovníka dnešného človeka tak by to malo asi tento význam. Položme si otázku, čo to vlastné je to rúhanie sa proti Svätému Duchu – to je vážení to, že ak ktokoľvek z nás bude tvrdiť, ja nemám žiadny hriech, ja som nikoho nezabil, nikoho som neokradol. Prečo mám teda pristupovať k svätej spovedí: je to sviatosť zmierenia sa so svojím Bohom. Každý človek je na tomto svete hriešny, azda okre malého dieťaťa, ktoré bolo momentálne pokrstené a dedičný hriech prarodičov mu bol krstom odpustený a ak niekto tvrdí, že nemá hriech už v tej chvíli hreší . Preto mu to nebude odpustené v tomto veku a ani v budúcom , pretože o to nestojí, pretože dobrovoľne sám nevyznal svoje hriechy, neprejavil nad nimi ľútosť a odhodlanie v budúcnosti ich nepáchať znovu. Pretože tak ako Isus povedal v podobenstve o márnotratnom synovi, stratenej drachme a či stratenej ovci, náš nebeský Otec má väčšiu radosť nad jedným navráteným hriešnikom ako nad stovkou veriacich, lebo tak ako otec povedal druhému synovi ktorý mu vyčítal, že tomu kto prehajdákal majetok urobil hostinu – „syn môj to všetko je tvoje, ale hľa tvoj brat bol mŕtvy a ožil, bol preč a vrátil sa“. Lepšie povedané  tvoj brat bol hriešnikom a dnes je kajúcnikom, ktorý opäť našiel vieru v Boha svojích otcov a dedov. Položme si otázku a úprimné si odpovedzme, koľko raz denné každý z nás znovu a znovu križuje Hospoda Isusa Christa svojimi hriechmi, ale nebeský otec má ľudí tak rad, že poslal svojho Jednorodeného Syna na smrť, aby každý kto v neho uverí mal život večný.
Preto apelujem na seba, vás aby sme okrem toho, že veríme, že Hospoď Isus Christos je syn Boží, vedeli, ale aj sa tak správali že Christos je zároveň cesta, pravda a život.

Podľa Juliánskeho kalendára na pondelok 24.05. pripadá aj sviatok Cyrila a Metóda Slovanských učiteľov a vierozvestcov, tu by som chcel upriamiť pozornosť, že okrem Viery v živého Boha nám priniesli vlastné písmo a preložili služobné a obradné cirkevné knihy a spisy do reči Slovanov, ktoré pápež povýšil na štvrtý jazyk v ktorom sa mohli konať cirkevné obrady a teda de facto sa stal štvrtým svetovým jazykom. Preto dosť nechápem dnešných kresťanov, ktorí sa hanbia za tento nabožensko – kultúrno – historický fakt ktorým by sme sa mali pýšiť a nie liturgické slovo naším veriacim Rusínom prednášať v Slovenskom jazyku, tento nebezpečný fenomén začína pomaly zapúšťať korene jak v Gréckokatolíckej ale aj v Pravoslávnej cirkvi. Preto zároveň pripomínam slova „ VRUČANIA“ veľkého Rusínskeho spisovateľa a buditeľa nášho rodáka z neďalekej Topoli  „Ja Rusín jest i budu ja rodylsja Rusinom, ja svoj národ nezabudu ostanusja joho virnym synom“.  Lebo len ten národ si zaslúži lepšiu budúcnosť, ktorý sa nehanbí za svoju minulosť, ktorú nám majú ostatné národy čo závidieť, lebo naše aj dnešné liturgické slovo znie v jazyku najpodobnejšom Staroslovienčine. Prajem všetkým kresťanom bez rozdielu vierovyznania, ktorým sa náš Hospoď Isus Christos stal cestou, pravdou a životom
„Mnohaja  i  blahaja lita“.

Spracoval: Dušan Hirča.

ODPUSTOVÁ SLAVNOSŤ V Klenovej
( Uspenie presviatoji Bohorodyce)

Drahí spoluobčania, bratia a sestry v Christu, slovo „odpustová slávnosť“, v niektorých končinách „kermeš“ alebo „hody“ v Česku „posvicení“. Položil som si otázku prečo pravé „Odpustová“ veď východná cirkev byzantského obradu nepozná v tradičnej forme „odpustky“ ako západná cirkev, ktorá pri podobných slávnostiach pozná inštitút „Plno – mocných odpustkov za určitých podmienok a to: Byť v stave posväcujej Milosti (vykonať sviatosť svätej spovede a prijatie svätej eucharistie) pomodliť sa „Sláva Otcu, Otče náš, Bohorodice „ na úmysel Svätého Otca, tuto zvyklosť v súčasnosti prebrala aj Gréckokatolícka cirkev. Ortodoxná Pravoslávna cirkev však tuto zvyklosť nepraktizuje a predsa od nepamätí vekov sa v našich končinách, ale aj v našej bývalej obci chrámovému sviatku a následnej hostine po liturgií sa hovorí „OTPUSTVÁ SLÁVNOSŤ“. Predsa aj vo východnej cirkvi byzantského obradu aj v ortodoxnej Pravoslávnej cirkvi sa to spája s odpustením hriechov. Veď od nepamäti sa Boží ľud a putujúca cirkev s procesiami v hojnej miere zúčastňovala „odpustových slávnosti“, kde dúfala v odpustenie hriechov, či obetovala to za tu ktorú osobu, tento počin za zdravie a Božie požehnanie v rodine či získanie iných „blahodati“, sú už len vychádzajúc z modlitby „Hospodi Bože moj, iz ľubvi k Tebi žertvuju Tobi vsi moji mysli, slova, dila i terpinija na Tvoju boľšu slavu. Namirajusja zyskati vsi otpusty i vručaju ich v ruky Prablahoslavennoj Mariji. Vo východných cirkvách je veľký kult uctievania Bohorodičky ako spolu vykupiteľky, ktorá dobrovoľne spolupracovala na Božskej ekonómií vykúpenia ľudstva, aby sa naplnilo proroctvo proroka Izarijaša „Hľa na Sijone počne panna z ducha svätého“ ….
Preblahoslovenna Mária sa narodila Joakimovi a svätej Anne a už v lone matky bola uchránená od prvopočiatku od dedičného hriechu, preto sa aj v súčasnosti pri rôznych zjaveniach Presvätej Preblahoslavenej panny Marije, predstavuje ako „Nepoškvrnené počatie“ (Neoskvernené počatije). Boh od počiatku vekov  vo svojom pláne spásy pre ľudstvo za matku svojho Syna vyvolil jednu z dcér Izraela židovské dievča z Nazaretu v Galileji pannu zasľúbenú „mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozef a meno panny bolo Mária. Otec milosrdenstva chcel, aby vteleniu jeho syna predchádzal súhlas predurčenej matky, aby tak, ako žena(Eva) prispela k smrti, aby žena ( Mária druhá Eva) prispela k životu.  Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa „bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy“ Anjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti. A skutočne, aby mohla dať slobodný súhlas svojej viery „Hľa služobnica pána, nech sa mi stane podľa jeho vôle! Otcovia východnej tradície nazývajú Božiu Matku „Celá sväta“ ( po grécky Panagia) .  Mária je panna, pretože jej panenstvo je znakom jej viery, ktorá nebola narušená nijakou pochybnosťou a jej výlučného sa odovzdania sa do Božej vôle. Ona ako hovorí svätý Irenej, „poslušnosťou sa stala príčinou spásy pre seba a pre celé ľudské pokolenie“. Preto viacerí dávni Otcovia vo svojom ohlasovaní radí s ním tvrdia: „Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť“ : čo zviazala panna Eva neverou, to Panna Mária rozviazala vierou. A preto pri porovnávaní s Evou nazývajú Máriu „matkou žijúcich a častejšie zdôrazňujú „ Skrze Evu smrť, skrze Máriu život“.
Tu si plne uvedomujem a až má z toho mrazí po chrbte, veď náš chrámový a odpustový sviatok  „Uspenie presjatoji Bohorodyce“ je z prisľúbenia samotného Boha Otca  v Starej zmluve.
„Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom pre ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali“. Neprijali, podľa proroctva starého Simeona, ktorý prorokoval „ Že Isus Christos bude na pán a pozdvihnutie na znamenie, ktorému budú odporovať a obrátiac sa na Máriu matku spasiteľa povedal a Tvoju dušu prenikne meč. Keď stala pod krížom svojho syna spolu z inými svätými ženami a učeníkom Jánom, Isus Christos pozdvihol oči a povedal matke „ Žena hľa Tvoj syn a Jánovi hľa Tvoja matka“ a od toho času ju učeník skutočne vzal k sebe a tak spolu s učeníkmi a inými svätými, ženami učili ľudí o Jedinom Bohu a Hospodinovi Isusovi Chritovi v ktorom je Sasa a nebojácne vydávali o ňom svedectvo. Až nadišiel čas Mária Matka Božieho syna zosnulá a podľa tradície bola do neba uchvátená aj s telom, ako od počiatku bez hriechu a vždy panna, lebo to čo bolo počaté v jej lone bolo z Ducha Svätého, preto aj pri rôznych zjaveniach uznanými cirkvou sa predstavuje ako „Nepoškvrnené počatie“. Toľko k nášmu chrámovému sviatku, ktorý je podľa Juliánskeho kalendára 28. Augusta. Teraz si opíšme niečo zo zvykov, ráno šli ženy na utiereň, po ktorej o dve až tri hodiny nasledovala „Sväta liturgia“, na ktorú prichádzali  procesie z blízkych obci za spevu Mariánskych pesničiek s nábožnou tematikou „ O prizri Marije, Likuj, likuj Marije „ a podobne, kde pred vchodom do svätého chrámu, spravidla slobodné dievčatá s procesijným, krížom a dvomi bielymi cirkevnými zástavami, prípadné modrými (Mariánska farba aj na prestieraní v chráme),vítali prichádzajúcu procesiu vzájomným ukláňaním sa, za hlaholov zvonov, po príchode všetkých procesií sa začala Svätá odpustová liturgia Jana Zlatoustého, doplnená o tropare kondaky k chrámovému sviatku „Roždestva Presvjatoji Bohodice“. Po ukončí liturgie a odspievaní „Mnoholitstvija“ sa ľudia rozbehli ako mravce a hľadali známych, blízkych rodinu z okolitých obci, ktorých pozývali na odpustovú hostinu, ktorá sa keď sme boli mladi skladala z tanierika z pečenou, klobáskou a hurkou, doplnená zeleninovým šalátom, po tomto nasledovala slepačia polievka, potom kuracina s ryžou, ďalší chod tvoril zemiakový šalát s rezňom, pečený bôčik knedle a kapusta a samozrejmé záver tak akoto je doteraz tvorili holúbky (plnený kapustový list s ryžou a mäsom), samozrejmé zákusky a motor každej zábavy, niečo na rozvesenie duše i mysle „co še Vodka volá“, večer spravidla nasleduje odpustová tanečná zábava, poviem Vám, že odpustové zábavy v Klenovej bývajú dobré je to proste fakt. Bratia a sestry v Chrisrtu, pri návšteve babky na odpuste mi od útleho detstva utkvelo v pamätí, je že ženy a aj poniektorí chlapi sa modlili vo vnútri chrámu, zbýtok v tieni Lípy v okolí chrámu preberali rôzne udalosti, ale hlavne bol tu pocit súdržnosti a spolupatričnosti, čo dnešnému svetu chyba ako soľ dobrému jedlu. Preto príďte a vy nielen ku šatram s hračkami, ale aj k nášmu Spasiteľovi , ktorý je prítomný v tajomstve eucharistie na oltári, on Vás odbremení, varí nepovedal „Ja Vás odbremením moja jarmo je mi prijemné a ľahké“.
Preto celý tento článok končím u východných kresťanov zaužívanou modlitbou srdca „Hospodi Isuse Christe Synu Božij milostivyj budi meni hrišnomu“.

Spracoval:  Dušan Hirča

Sviatosť Krstu
Svätý krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Svätom Duchu, ktorá otvára prístup k ostatným sviatostiam. Ním sme oslobodení od dedičného hriechu a sme novozrodení ako Božie detí, stávame sa Chritovmi údmi, sme začlenení do Cirkvi a chrámom Sviatoho Ducha. Krst sa tiež definuje ako sviatosť zrodenia skrz vodu v slove. Náš Pán sa dobrovoľne podrobil Jánovmu krstu, aby splnil „všetko, čo je spravodlivé“.
Význam a milosť sviatosti krstu jasne vysvitajú z jeho obradov, ale aj Sám Isus prikázal svojím učeníkom „ Choďte teda, učte všetké národy a krstite ich v mene Otca i Syna I Svjatoho Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som Vám prikázal“.
Vo východných Cirkvách, byzantskej liturgií kňaz hovorí „Krsti sa Boží služobník  X. v mene Otca i Syna i Svjatoho Ducha“ vo Východnej Cirkvi byzantskej liturgií taktiež hneď nasleduje pomazanie olejom( myron), hneď po krste sviatosťou krizmácie (birmovania).
Prax krstiť malé detí je od nepamätí tradíciou Cirkvi. Preto tu dôležitú úlohu zohrávajú rodičia, pretože detí sa rodičia a aj krstní rodičia, pretože krst je sviatosťou viery a viera si vyžaduje spoločenstvo veriacich, aby sa krstná milosť mohla rozvíjať ich úloha skutočnou ekleziálnou službou.
Pri krste ma krstený biele rúcho(perinku, košieľku) čo symbolický vyjadruje, že pokrstený si obliekol Christa a vstal z mŕtvych (hriechu) s Christom. Svieca zapálená znamená, že Christos novo pokrsteného osvietil. Pokrstení sú v Cristovi „svetlo sveta“ Novo pokrstený je už Božím dieťaťom v jednorodenom synovi. Môže sa modliť Božích detí: „Otče náš“.
Východné cirkvi si uchovávajú živé vedomie jednoty uvádzania do kresťanského života a preto  dávajú sväte prijímanie všetkým novo pokrsteným a birmovaným a to pamätajúc na slova Hospodá „Nechajte detí prichádzať ku mne! Nebráňte im…“
Vlastný obrad krstu spočíva v ponorení krsteného do vody alebo v liatí vody na jeho hlavu, pričom sa vzýva Najsvätejšia Trojca t.j. Otec i Syn i Svjaty Duch.
Tomu predchádza , keďže krst oslobodzuje od hriechu a od jeho podnecovateľa diabla, nad krsteným sa vyslovuje exorcizmus, alebo viacero exorcizmov na čo kňaz ho pomaže olejom a vloží na neho ruku a on v zastúpený rodičmi a krstnými rodičmi sa výslovné zrieka satana a nasleduje vyznanie viery. Ovocie krstu alebo krstná milosť je bohatá skutočnosť. Obsahuje odpustenie dedičného hriechu a narodenie sa pre nový život, ktorým sa malý človiečik stáva   Otcovým adoptívnym synom (dcérou),Chritovým údom a chrámom Svjatoho Ducha.Pokrstený je tým včlenený do Cirkvi, Christovho tela, a dostáva účasť na Chritovom kňazstve. Už od dávna sa krst udeľuje deťom, lebo je Božou milosťou a Božím darom, ktorý nepredpokladá ľudské zásluhy: detí sú krstené vo viere Cirkvi. Vstup do kresťanského života im zároveň otvára prístup k pravej slobode.
Pokiaľ ide o detí, ktoré zomreli bez krstu, liturgia Cirkvi nás povzbudzuje aby sme dôverovali v Božie milosrdenstvo a modlili sa za ich spásu.
V prípade nevyhnutnosti môže krstiť každý človek, ak má úmysel robiť to čo robí Cirkev a leje vodu na hlavu krsteného, pri čom hovorí „Krsti sa Boží služobník „X“ v mene Otca i Syna i Svjatoho Ducha Amen.
Toto všetko čo som doteraz povedal, by malo byť z viery v Trojediného Boha, pravdaže z hľadiska vierouky si nevyhradzujem pravo neomylnosti, ale takto som si to nejako zapamätal od svojich detských rokov.
Teraz, ak dovolíte by som prešiel ku zvykom v Klenovej počnúc tým, že pokiaľ dieťa nie je pokrstené, tak v našej obci sa raduje, že matka by sním mala byť doma a nikam nechodiť  a malo by ho vidieť čo najmenej ľudí. Ďalšou vecou je samotné volanie za krstných rodičov, keď každé dieťa by malo mať druhých krstných, preto niekedy sa o Klenovej z úsmeškom hovorí nanaškovce. Pri tom všetko sa pripravuje hostina. Krstným rodičom začína perné obdobie, vzhľadom ku krátkosti času, zháňať nákupy a základom je kryžma, je to látka z ktorá sa dáva pri krste na bábätko a potom slúži na ušitie šatov, pre otca dieťaťa sa kupuje nejaká, košeľa, alebo sveter, samozrejmé že pre krstňa sa kupuje od plienok všetko košieľka, dupačky, perinka, fusak ba v niektorých prípadoch aj kočík, k tomu zákusky torta v minulosti potraviny, dnes dárkový kôš. Krstiny sú spravidla v sobotu vyplýva to z minulosti, keď predtým boli v nedeľu, ale za socializmu sa v pondelok šlo do práce a niekedy bola hlava ťažká.
Do krstu v Klenovej nesie bábo takzvaná  „BABA“, kde potom odovzdá dieťa krstnej mame. Ktorá ho drží na rukách počas celého krstu a tak isto pri odriekaní sa od zlého spolu s rodičmi krstní rodičia na otázky kňaza odpovedajú odriekam sa, pre sa niekedy v staršej generácii hovorilo, že ja som ho odriekala. Po príchode domov sa tým čo boli doma hovorilo zobrali sme pohana a doniesli sme kresťana. Niekedy sa aj veštilo čo bude a to tým, že dávajúc mu k pokrstenému decku rôzne predmety napríklad „knihu, aby bol fiskarišom (advokát), tiež sa dalo na tanie a sa ním zatočilo, aby vedelo tancovať. Za tým nasledovala hostina  v tradičnom zložení, predjedlo, polievky, kuracín, knedlík pečená krkovička kapusta, rezeň so šalátom, a koniec holúbky. Preto, že bolo treba dodržať zásady zdravého stravovania, nesmelo sa zabudnúť ani na pitný režim, či vodka, Tibavské biele, pivo, malinovka dnes modernizáciou dediny aj káva. Pri kuracom jedle bolo treba nového človiečika obdarovať čo v Klenovej sa robilo špecifickým spôsobom pripíjaní a zároveň obdarovaním tak, že na pohárik s „horkou tekutinou“ ktorý pila mama sa kládli peniaze. Predstavte si ak bolo na krstinách 20 ľudí, jak Ander z košíc hvarí „co chlopi to by dluho ceklo“, ale aj mamu bolo čo ľutovať. Nakoniec nechýbalo ešte raz spoločný prípitok na „Mnohaja i Blahaja Lita“

Spracoval. Dušan Hirča