Po  zdrvujúcej porážke Turkov pri Viedni 12.9.1683 a následnom oslobodení Uhorská rakúskou armádou spod Tureckej nadvlády, začína  uhorská šľachta opäť upevňovať svoju moc nad stratenými krajinami a dochádza k novému divokému prerozdeľovaniu pôdy.

K navedeniu jednotného vzťahu v celom Uhorsku medzi zemepánmi a ich poddanými bol v januári 1767 roku vydaný „milostivý urbár.“Urbár sa nezavádzal naraz, ale iba postupne, po jednotlivých stoliciach. Základnou črtou tejto tereziánskej úpravy, alebo reformy, bola snaha uviesť do určitého pomeru dávky a povinnosti poddaného voči jeho zemepánovi s rozsahom pôdy, ktorá je v jeho úžitku. Do vydania tereziánskeho urbáru sa dane platili od port.

Urbárom sa nazýva kniha do ktorej sa zapisoval súpis pôdy, držby vrchnosti a poddaných. Táto reforma Márie Terézie poddaným znížila povinnosti voči zemepánovi na polovicu. Podľa urbára jedna sedliacka usadlosť mala rozsah na 18 katastrálnych jutár poli,7 jutár luk a 3/4 jutra intravilantu. Sedliak vlastniaci takúto usadlosť musel na pánskom odrobiť 52 dni so záprahom, alebo 104 dní ručne. Tí, ktorí hospodárili na 1/2 usadlosti,1/4,1/8 robotovali alebo platili  úmerne menej. Želiari ako najchudobnejšia vrstva poddaných ľudí(Tiež ich volali domkári, chalupári, hofieri ,hostáci.)vôbec nemali pôdu, alebo vlastnili menej ako 1/8 urbárskej usadlosti. Želiari sa delili na poddaných s vlastným domom, ktorí odvádzali ročne zemepánovi 1 zlatý domovej dane a 18 dní ručnej práce a bez vlastného domu ,ktorí odvádzali len 12 dní ručnej práce do roka. Od 18.stor.počet želiarov narastal a ich postavenie a povinnosti upravovali rôzne zákony. Na zmluvných želiarov sa nevzťahoval zákon o zrušení poddanstva ani urbársky patent z r.1853,vykupenie z ich služobných povinností umožnil až zákon z r.1896.

Urbárska usadlosť sa už vtedy delila na:
– intravilán – zastavané územie a
– extravilán – nezastavané územie usadlosti.

V Uhorsku sa pozemky  delili na:
– dominikál – panské pozemky, ktoré vlastnil a  staral sa o ne   zemepán.
– rustikál – pozemky ktoré vlastnil zemepán, ale obrábali ich poddaní.
– slobodné pozemky – ktoré patrili slobodným poplatníkom, mešťanom, mlynárom a pod.

Podľa spôsobu užívania sa majetok poddaných delil na:

•    poddansky
•    želiarsky
•    domkársky

URBARIÁLNA SÚSTAVA prešla viacerými úpravami. Zásadnú zmenu celého systému navodil až zákon z roku 1840,podľa ktorého sa zemepánovi a poddaným umožňovalo dobrovoľne uzavrieť výkupné zmluvy o zrušení urbárskeho pomeru a nadobudnúť pozemky do vlastníctva. V roku 1848 bol zákonom zrušený poddansky(čiže urbársky) pomer  týmže štát pre urbárníkov vykúpil nimi užívané pozemky a zemepán bol odškodnený formou štátnych dlhopisov. Tento výkup bol obmedzený na urbárske usadlosti a na poddanské želiarske a domkárske majetky.

V našej obci tereziánska úprava poddanských pomerov bola uskutočnená v roku 1774.Keďže tereziánsky urbár z toho roku sa nezachoval nemožno presne zistiť dôsledky jeho zavedenia v Klenovej. Skladba poddaných v naše obci bola rôznorodá. Od šoltyských domácnosti počnúc cez sedliacke až po želiarske domácnosti končiac. V roku 1600 tu stalo 14 poddanských domov. V polovici 17.stor. boli v Klenovej 3 šoltýstva ktorým patrili 34 šoltyských domácnosti. Na 10 celých sedliackych usadlostiach hospodárilo 15 sedliackych domácnosti ktorých 6 malo ešte cele usadlosti. V roku 1703 tu boli iba 2 šoltýstva,jedno bolo opustené. Na týchto dvoch usadlostiach hospodárilo 15 šoltýskych domácnosti. Šoltýskym domácnostiam patril i mlyn. V tom roku tu hospodárili iba 4 sedliacke domácnosti pozostávajúce z 7 rodín. Dve domácnosti hospodárili na 1/2 a dve 1/4 usadlosti. Opustených bolo 13 sedliackych usadlosti. Okrem sedliackych tu žilo 3 želiarske rodiny v podnájme. Sedliacke domácnosti  boli povinné platiť zemepánom daň, odovzdávať naturálie a vykonávať stanovené roboty. Sedliacke rodiny neboli schopné spĺňať povinnosti voči zemepánom a usilovali sa im vyhnúť. Najčastejšie sa to riešilo odsťahovaním sa alebo útekom do vzdialenejších dedín a to prevažne za Užhorod. Okolo roku 1728 tu hospodárilo 17 sedliackych domácnosti. Zemepánom Bol Hadík – Barkóci.

V prvej polovici 18.stor.upadli na úroveň sedliakov i Šoltýske rodiny. Okolo roku 1772 už v Klenovej žilo iba 60 sedliackych,5 želiarskych a 1 pod želiarska domácnosť. V tomto roku bolo v Klenovej obývaných 63 domov sedliakov a urbárskych želiarov. V roku 1828 v Klenovej hospodárilo 34 sedliackych domácnosti,11 na 1/3,pôdy, zbýtok na dvoch 2/3 pôdy. Okrem sedliakov tu žilo 26 želiarskych a 3 pod želiarske domácnosti pričom mali dva kone. Jedného  vlastnil mlynár, druhého židovský krčmár.

Okolo roku 1828 bolo v Klenovej asi 65 obývaných sedliackych a želiarskych domov, mlyn a krčma, kovaľňa. Okrem urbárskych poddaných tu žili v ďalších v 30 domoch neurbárski želiari Spolu v tej dobe bolo v Klenovej v 95 domov cez 600 obyvateľov.

Slovo Urbár sa prenieslo i do našich čias, hoci dávno predtým stratilo svoj pôvodný význam, kvôli ktorému bolo zavedené.

Do písomnej podoby spracoval: Dušan Hirča